nedeľa, 2. októbra 2016

.Jeseň v Jotunheimen

Ahojte, tentokrát by som sa chcela s vami podeliť o zážitky z minulého víkendu. V lete som stopovala dva týždne po Nórsku a už teraz som začala mať deficit cestovania. V hlave sa mi zase zrodil, možno pre niekoho šialený, nápad odstopovať si to do národného parku Jotunheimen, ktorý sa nachádza necelých 5 hodín od Trondheimu. Žijem v Nórsku dokopy skoro dva roky a začala som mať naozaj pocit, že to tu nemám až tak dobré obehané ako by sa patrilo. Rozhodla som sa teda, že využijem najbližší voľný víkend a odstopujem si to až do Gjedesheim. 




Ako vždy, aj teraz bol zas problém nájsť niekoho, kto by sa ku mne pridal. Nakoniec som nahovorila svoju spolubývajúcu z Mjanmarska. Mojim plánom bolo sa dostať do Gjedesheim, prespať tam a ráno sa vydať na túru na Besseggen. Na ďalší deň si to odstopovať naokolo národného parku do Lom a odtiaľ ísť na ďalšiu túru. To som však ešte netušila, že to stopovanie bude omnoho náročnejšie ako na mojom predošlom výlete. Náš výlet sme začali v piatok poobede o 17-tej, čo bolo naozaj dosť neskoro, ale chceli sme sa skúsiť dostať aspoň do polovice cesty. 


Naším prvým stopom bol pán, ktorý sa práve vracal z roboty a rozhodol sa, že nás odvezie pár kilometrov za Trondheim. Stop sme neodmietli, predsa pomaly niekedy ďalej zájdeš a pri stopovaní to platí dvojnásobne. Naším druhým stopom boli dvaja Rusi, ktorí to mali namierené až do Osla, čo pre nás znamenalo obrovské plus, keďže by nás odviezli až do Otty, ktorá bola už len hodinku od nášho cieľu. Bohužiaľ, pri nastupovaní do auta som prestala mať pocit istoty, čo som trošku dosť oľutovala, že som vôbec nastúpila. Zachovala som však chladnú hlavu, napísala fb správu kamoške s špz auta a tvárila sa, že je všetko okey. Asi po hodinke cesty som chlapcom povedala, že nakoniec pôjdeme len do Oppdalu, že nás tam čakajú naši kamaráti, čo síce nebola vôbec pravda, ale pre svoju bezpečnosť som si radšej vymyslela takýto príbeh. Chalani boli milí, na benzinke nám kúpili vafle a boli naozaj ochotní. Mne však naháňalo strach, že sa po celý čas rozprávali po rusky a ja som im naozaj nič nerozumela, a keďže to miestami vyzeralo ako plánovanie niečoho tak som to radšej vzdala.


 Po príchode do Oppdalu sme si odkráčali pár kilometrov na benzínovú pumpu, kde sme sa pýtali ľudí na odvoz. Ten večer bol pre nás naozaj neúspešný, pretože všetci buď mali plné autá alebo šli opačným smerom. Pred hľadaním miesta na stan, sme sa šli trošku ohriať na horúcu čokoládu. Dievčina, ktorá tam pracovala sa pripravovala práve na záverečnú a ako sme si tam len tak sedeli, opýtala sa nás, či nechceme nejaký hot dog zadarmo, pretože inak by to aj tak musela vyhodiť. Veľmi milý prístup od nej. 
Miesto na stan sme hľadali celkom dlho. Oppdal je miesto, kde to naozaj žije a je to tam celkom rozostavané, takže sme si to museli pekne odkráčať až skoro za Oppdal, čo bolo nejakých 30 minút. V noci sme mali neskutočnú zimu, predsa bol už september, kedy aj teplota je už bližšie k nule. Obidve sme boli dobré pripravené na také počasie, ale aj tak to bolo nepostačujúce. Druhú noc sme sa rozhodli, že teda už prespíme radšej v chate. 



Ráno sme sa vrátili stopovať na benzínovú pumpu. Zastavil nám mladý 20 ročný Nór, ktorý sa práve vracal do Osla z Trondheimu, kde si bol po svoje nové auto. Dobre sme si s ním pokecali a tiež bol naozaj veľmi milý a srdečný k nám. S ním sa nám podarilo dostať až do Otty, odkiaľ sme mali odvoz pár kilometrov do Vagamå, čo už nebolo tak ďaleko od nášho cieľu Gjedesheim. 



Chlapík, ktorý nás viezol nám ponúkol možnosť, že ak sa nám už dnes nepodarí prísť do Gjedesheim, že sa máme zastaviť na kávu v hoteli, kde pracuje, aspoň kým budú mať otvorené, čo bolo tiež naozaj milé od neho. My sme v tom momente vôbec neuvažovali o tom, že by sme sa tam dnes nedostali, ale bohužiaľ realita bola skorá iná. Na ceste za Vagamå sme strávili možno hodinu a pol, keď sa zrazu za nami vrátil jeden starší Nór a ponúkol nám jazdu na najbližšiu križovatku, odkiaľ už ide len jedná priama cesta. Povedal nám, že ide len kúpiť pizzu a že sa vráti cca o 10 minút. My sme pokračovali so stopovaním ďalšiu hodinu a jeho nikde. Naozaj by ma zaujímalo, čo sa stalo, keď nakoniec neprišiel po nás. Mali sme naplánované, že ho poprosíme o odvoz až do Gjedesheim, keďže sme už boli celkom uzimené. 


Vagamå.

Bohužiaľ, naše posledné šance zlyhali. Odkráčali sme si to teda na tú najbližšiu križovatku a že ešte skúsime šťastie, v opačnom prípade by sme museli prespať v stane ďalšiu noc. Začínalo sa stmievať a to už teda ani zďaleka nevyzeralo nádejne. Zrazu nám však zastavil nemecký pár, ktorý bol v Nórsku na výlete a ponúkli nám jazdu až do Gjedesheim. My sme boli vtedy úplne šťastné a neverili sme, že sa tam dostaneme ešte v ten večer. Bola to naša posledná záchrana a znovu sa mi potvrdilo, že sa nám oplatilo čakať. Dozvedeli sme sa, že akurát deň predtým boli na Besseggene, kam sme sa chystali na ďalší deň. Dosť nám pomohli a poradili. Ubytovali sme sa na chate (240 nok/noc), ktorá patrí pod "Den norske turistforening". 


Na recepcii som sa dozvedela, že v miestnej reštaurácii robia traja mladí Slováci, ktorých sme neskôr spoznali a dobre si s nimi pokecali. Úplne som bola vďačná za tento moment a veľmi ma to potešilo, keďže tu až tak často nestretávam Slovákov a niekedy mi ten pocit domova naozaj chýba. Ich šéf bol k nám taktiež veľmi milý a ponúkol nám pivo so zľavou, za to že sme "Slováci", aj keď kamarátka teda nebola, haha. 

Gjedesheim.
Cesta do Memerubu.
Ďalšie ráno, sme zobrali loď do Memerubu (140 nok), odkiaľ začínala cesta na známy Besseggen. Náš deň začal veľmi fantasticky, počasie vyzeralo naozaj výborne. Týmto, by som ale chcela upozorniť, že počasie v horách v Nórsku netreba vôbec podceňovať. Treba sa na to dobre pripraviť, pretože počasie je tu naozaj veeeľmi premenlivé a o hodinku to môže vyzerať úplne inak. Za jeden deň sa tu dokáže prestriedať celý rok. Nám hore dosť fúkalo, mali sme veľa slniečka a celkom teplo, ale stihlo trošku aj popršať, zahmliť sa, čo našťastie bolo len na pár minút. Takže pre nás počasie bolo naozaj dokonalé a lepšie sme si ani nemohli želať. Jeseň v Jotunheimen je vraj najkrajším ročným obdobím a to musím zo svojej skúsenosti len potvrdiť. Tie nekonečné farby, dokonalé čisté zelené Gjende jazero. 





To bola odmena za tú dlhú túru, ktorá nám trvala vyše 6 hodín. Túra nebola veľmi náročná, áno miestami je trošku väčšie stúpanie, ale myslím, že to nie je nič strašné. Avšak, keď už sa dostanete priamo na Besseggen tam je celkom veľké stúpanie a musíte sa vyšplhať celým hrebeňom až na vrchol. Táto túra nie je odporúčaná ľuďom, ktorí majú strach z výšok. Hrebeň je celkom dosť úzky, ale zase nie je to nič hrozné, len mali by ste byť v úplnej pohode z výšok. 


Spomínaný Besseggen.

Stretli sme aj starších ľudí a tí to dali bez problémov. Ročne inak toto miesto navštívi približne 50 000 ľudí, čo je teda dosť obrovské číslo. Druhá vec, nemáte moc na výber, pretože sa musíte dostať cez hrebeň Besseggenu, aby ste si to mohli ďalej odkráčať naspäť do Gjedesheim, keďže z Memerubu už v ten deň nepremáva žiadna loď a museli by ste si počkať až do ďalšieho rána. My sme si tento deň naozaj vychutnali a užili. Po ceste sme stretli losa z čoho sme sa teda tiež dosť tešili. 

Los.

Pred stopovaním sme sa stavili ešte na jedno miestne pivko a trochu si oddýchli, keďže nás čakala skoro 5 hodinová cesta do Trondheimu a nevedeli sme, či sa tam vôbec dnes dostaneme. 


Cestou späť sme mali tri stopy. Prvým stopom boli dvaja nórski manželia, ktorí nás zaviezli cca 1 kilometer na hlavnú cestu. Rozhodli sme sa, že budeme kráčať a pomedzi to stopovať. Prešlo okolo nás naozaj neskutočné množstvo áut, ale šťastie sme mali až po cca hodine, keď nám zastavila jedná mladá Nórka, ktorá mierila až do Trondheimu. Dosť dobre sme si s ňou pokecali a skamarátili sme sa s ňou. Avšak, nemohla nás odviezť až do Trondheimu, lebo po ceste mala v pláne ešte niekoho navštíviť. Zviezli sme sa s ňou teda aspoň do nášho nie veľmi obľúbeného Vagamå.


Tam sme strávili asi ďalšie dve hodiny, kým nám niekto zastavil. V poslednej chvíľke predtým ako sa začalo stmievať nám zastavila ďalšia mladá Nórka, ktorá šla priamo do Trondheimu. Ponúkla nám odvoz s podmienkou, že sa zložíme na benzín. My sme len prikývli hlavou a naskočili celé premrznuté do auta. Dievčina bola tiež veľmi milá a priateľská. Zistili sme, že máme niekoľko spoločných kamarátov a taktiež sme sa celkom s ňou skamarátili za ten čas v aute. Bola to, ale obrovská náhoda aj pre ňu, lebo akurát pár minút dozadu si vravela, koľko veľa peňazí minula a že v tom nás zbadala ako stopujeme. Čo bolo super, že sme si mohli pomôcť navzájom. Do Trondheimu sme sa vrátili neskoro večer okolo 23-tej. A teraz mi možno nebude nikto veriť, ale náš deň teda skončil úplne s rozprávkovým koncom a to s krásne tancujúcou polárnou žiarou na oblohe. 


Ten víkend si vyžiadal naozaj veľa odvahy, trpezlivosti, ale musím povedať, že to bol jeden z mojich najkrajších výletov v Nórsku. Každému, kto plánuje navštíviť túto krajinu, odporúčam zájsť aj na známy Besseggen. Je to jedno z najkrajších miest, aké som tu navštívila. Čo je ale trochu negatívne, že človek naozaj musí vychytať dobré počasie, pretože sa môže stať, že nakoniec kvôli hmle neuvidí žiaden výhľad. Ale myslím, že pokiaľ aj počasie nie je ideálne, ale stále vhodné na turistiku, treba to risknúť. Dúfam, že som mnohých z vás trochu inšpirovala a tiež skúsite niečo podobné. Stopovanie ma naozaj niekoľko výhod. V prvom rade v krajine, kde je všetko naozaj drahé, ušetríte neskutočné množstvo peňazí, spoznáte nových ľudí a hlavne dozviete sa veľa zaujímavosti, ktoré vám nikto len tak v autobuse nepovie. 

Krásnu nedeľu

Vaša TATI :)



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára