.O tom ako som si krvopotne splnila sen

Ahojte...

Veľa kamarátov a známych sa ma pýta stále dookola, prečo práve Nórsko? Myslím, že na to neexistuje nejaká konkrétnejšia odpoveď ako to, že som si šla za svojim snom a robila som všetko preto, aby som si ho jedného dňa splnila.

Takže pekne od začiatku. Kde a kedy to celé začalo? 

Moja prvá myšlienka na magisterské štúdium v Nórsku sa začala odohrávať po mojom polročnom študijnom programe Erasmus strávenom práve v tejto krajine. Už počas pobytu som si všímala obrovské rozdiely v štúdiu v porovnaní so Slovenskom. Získala som tu bohaté skúsenosti z laboratória, o ktorých sa mnohým mojim bývalým spolužiakom ani len nesnívalo. 

Moje laboratórium na Hedmark University College.

Bakalárska práca.

A práve to ma ťahalo na magisterský stupeň do tejto krajiny. Pamätám si ako som pred odchodom z Nórska (rok 2013) natočila video, kde som zhrnula svoje pocity a skúsenosti. Na konci videa som už vtedy niečo začala naznačovať, ale nakoniec som si to predsa len nechala pre seba. Spomienkové video si môžete pozrieť nižšie.

Na Slovensku som študovala práve bakalársky stupeň z biológie. Zameranie mojej bakalárskej práce bolo viac k molekulárnej biológii. Vyskúšala som si nespočetné množstvo techník z molekulárnej biológie a rozšírila som si tak svoje vedomosti. S prácou, ktorej výskum som realizovala práve na Hedmark University College v Nórsku, som sa neskôr zúčastnila Študentskej vedeckej odbornej činnosti v roku 2014, známej aj ako SVOČ. Práve tu som vyhrala 3. miesto ako jediná študentka biológie z bakalárskeho stupňa, na prvých dvoch miestach sa umiestnili študenti z magisterského stupňa. Toto bol pre mňa obrovský úspech a obrovský krok vpred. Začala som mať viac rada to, čo študujem a vedela som, že ten čas, ktorý som obetovala svojej bakalárskej práci naozaj stál za to. 

3. miesto v Študentskej vedeckej odbornej činnosti v roku 2014

Počas štúdia som nemala až také dobré známky, ale vedela som, že to vôbec nie je podstatné. Čo bolo však najhoršie, vo svojom poslednom semestri som nedokázala spraviť jednu skúšku a to mi bohužiaľ zaručilo predĺžené štúdium. Bol to hrozný pocit, strašne veľa som preplakala, vedela som, že to nenasvedčuje nič dobré. Žila som s pocitom, že za ten rok totálne zleniviem a budem to mať veľmi ťažké s učením sa na štátnice. Pár mojich známych ma však podporovalo, že ja sa určite nestratím a že určite to nakoniec dopadne dobre. Po tých pár zlých týždňoch som sa, ale znovu nakopla.

Kontaktovala som jednu pani, ktorá nás mala na starosti v laboratóriu počas praxe. Chcela som dobrovoľne praxovať v jednom laboratóriu, bez akejkoľvek finančnej čiastky. Jediné, čo som chcela boli skúsenosti, ktoré môžem neskôr zužitkovať. Absolvovala som tak dvojmesačnú dobrovoľnú prax v laboratóriu. Nielenže som nabrala bohaté skúsenosti, ale vytvorila som si aj veľmi priateľský vzťah s touto pani. Doteraz si občas napíšeme email a ja som neskutočne rada, že som stretla takého dobrého človeka. Aj ona mi veľmi pomohla v tej ceste za snom. Neskutočne jej za to ďakujem. A nezabudnem na ten deň, ako mi napísala, že príde na moje bakalárske promócie. Bol to neskutočne super pocit, mať niekoho tak významného na svojich promóciách. 

Dobrovoľná prax.

...Ale späť k ceste za snom. Počas tohto leta som sa snažila nájsť nejakú prácu v Nórsku na nasledujúci medziročník. Napísala som asi miliardu emailov, síce všade vyžadovali nórčinu, ale ja som sa nenechala odradiť. Však, kto neskúsi, ten nemá. Aj napriek bohatým skúsenostiam z brigád rôzneho typu, som bola neúspešná. Jedného dňa, náhodou jedna dievčina postla do fejsbukovej skupiny jednu pracovnú ponuku na recepčnú. Ihneď som ju kontaktovala a zároveň napísala email dotyčnému zamestnávateľovi. Napísala mi, že vraj z tých 30. emailov som ho zaujala najviac. Bomba. Pecka. Už som si šla pomaly kupovať letenku, keď sa v tom zrazu druhá strana prestala ozývať. Neskutočne ma to nahnevalo, naozaj by ma potešilo viac, keby napíše aspoň sorry namiesto takejto arogantnej ignoráncie. Bola som zase len zbytočne smutná. Ale po čase som pochopila, prečo sa to stalo a ďakujem, že to tak dopadlo. Namiesto toho som získala prácu za pomoci známeho, dnes už kamaráta. Za čo mu tiež neskutočne ďakujem. Nebyť tejto práce, štúdium v Nórsku by som si naozaj nemohla dovoliť. Vychytala som prácu v reštaurácii s najkrajším výhľadom. Počas zimnej sezóny som si nielenže našla neskutočne veľa dobrých kamarátov, zarobila som si na začiatky štúdia, ale ešte k tomu všetkému som sa naučila aj snowboardovať. 

Hafjell ski resort.

K svojmu splnenému snu som bola naozaj už len jeden krôčik a to byť prijatá. Prihláška bol jeden zdĺhavý proces, neskutočne veľa potvrdení, referencii atď. Ale nakoniec to stálo za to a bola som prijatá na najväčšiu univerzitu v Nórsku. Veľa ľudí si myslelo, že na to nemám a zbytočne sa snažím. Ten istý kamarát, ktorý mi dokonca dohodil prácičku, povedal, že ak ma tam príjmu tak on sa stane prezidentom. Haha. Nuž, sen sa stal skutočnosťou a ja som bola prijatá na bunkovú a molekulárnu biológiu na Nórskej univerzite vedy a techniky.

Rodičom, ako vždy, som to oznámila, až keď to bolo čierne na bielom. Tí po celý čas nemali poňatia, čo ja zas plánujem. V podstate to nevedel skoro nikto. Boli dosť v šoku a strašne ma odhovárali od toho. Báli sa, že sa budem trápiť, kvôli náročnosti štúdia. A hlavným dôvodom boli peniaze. Keďže rodičia sú normálni slovenskí občania s priemerným platom, tak by to naozaj nemohli financovať. Ja som však veľmi tvrdohlavá v niektorých veciach a šla som si za svojim snom aj napriek všetkým tým negatívam. Sľúbila som im, že budem robiť všetko pre to, aby som si našla brigádu popri štúdiu. Mala som na začiatok našetrené peniaze, čo mi veľmi pomohlo. Dokonca som im povedala, že si chcem sama platiť ubytovanie. Momentálne som v druhom semestri, pracujem na svojej diplomovke. Mám brigádu a som naozaj happy. Štúdium je síce neporovnateľné s tým na Slovensku, ale dúfam, že tá drina sa mi raz v živote vráti. 

......Za tieto pestré tri roky som si uvedomila, že sa snov netreba vôbec báť. Občas to síce bola naozaj ťažká cesta plná prekážok, ale dnes mi všetko dáva zmysel a chápem prečo sa to vtedy práve tak stalo. Čo vyznie možno úplne najhrošie je, že ďakujem profesorovi, ktorý mi nedal tú hlúpu skúšku z anatómie a vďaka, ktorej som šla do medziročníku. Nebyť tohto predmetu, tak by som určite pokračovala na nitrianskej univerzite. Kto vie.

Peknú sobotu.

Vaša Tati.